Ahoj (5.poschodie)
- Ostal mi v ruke list.
- Tak som mu povedala, aby si dal na čas pohov.
- Ostal mi v ruke list.
- Prosím?
- Odtrhol som list. Nechtiac. Hral som sa s kvetinou a odtrhol som list. Prepáč, hovor ďalej.
- Ty surovec! Trháš kvetom listy.
- Nechcel som. Len som sa
- Choď od toho
- s ním hral.
- kvetu preč.
- Okej, pokračuj.
- Teraz neviem, kde som skončila.
- Povedala si mu, aby si
- Viem. Teda, poslala som mu esemesku. Samozrejme, že mi hneď zavolal a volal dobrých tridsať minút.
- Čo ti tak dlho volal?
- Že ako to myslím, prečo som taká, že mu to píšem.
- Aká?
- Že som mu napísala, aby si dal pohov. Že či som sa urazila alebo čo.
- Uhm.
- Či sa mi tam nepáčilo a tak. Spýtala som sa ho, kde bol, keď nevidel, ako sa zabávam. Úplne som šalela, keď koncert začal.
- Boli dobrí?
- Môžeš ľutovať, že si tam nebol. To teda môžeš.
- Nevedel som, či to bude dobré.
- Hovorila som ti, že to bude stáť za to. Ty si ma nepočúval.
- Počúval, ale… čo ja viem?
- Ty nikdy nevieš. No, ale aby som ti to dopovedala, tak v podstate sme nič neporiešili, len som mu povedala, že mám teraz skúšky a nemám čas nikam chodiť.
- Ozaj, ideš teraz v piatok?
- Zatiaľ som to nevidela, ale určite. Kedy by som potom šla na Pavlíka?
- Môžeš ísť aj o dva týždne.
- A na psychu mi ostanú len tri dni. Ty si sa zbláznil Kmeťko.
- …
- Čo si ticho? Dúfam, že netrháš ďalší list.
- Jem.
- No, chcela som vlastne
- Omrvinky.
- Omrvinky?
- Z mikrovlnky. Vždy, keď si rozmrazujem rohlíky, ostanú mi v mikrovlnke omrvinky. Teraz ich jem.
- Musíš na tom byť veľmi biedne, keď ješ omrvinky.
- Počuj, tak som premýšľal, že si urobím vlastnú zbierku.
- To si už chcel dávnejšie. Máš už predstavu?
- Vytlačím si básne z počítača, a nejak to dám dokopy. Možno tam aj niečo nakreslím. Ale urobím len asi päť kusov a niekomu ich dám.
- Ój Kmeťko, jednu si objednávam. Aj s venovaním.
- Aj tak už si všetky moje básne čítala. Dokonca ich máš doma. Vidíš, ešte si mi nepovedala, čo si vlastne o nich myslíš. Sľúbila si mi to.
- … Musím si ich prečítať ešte raz a potom ti poviem.
- Hm…
- Prišla mamina, počkaj chvíľu. Áhoj mamí. Volám s Andrejom. Ako si sa mala v robote? Ále, šéfka zase zmätkovala. Chcela, aby som jej vrátila jej návrhy a potom si ich našla medzi papiermi. Aké návrhy? Nejaká konina. Pozdrav Andreja. Počul si? Mamina ťa pozdravuje.
- Počul. Pozdravujem späť.
- Aj on ťa pozdravuje. A jak bolo u doktorky? Potom ti poviem, keď dovoláš. No tak, už som tu.
- Vitaj.
- Premýšľam, čo som ešte chcela.
- Ja by som
- Už viem. Potrebujem si od teba ofotiť tú knihu na anglinu.
- Teraz sa z nej učím.
- Ja viem, len si ju požičiam a dám ofotiť u kamarátky v robote. Hneď ti ju vrátim.
- Koľko ti to bude trvať?
- Zvládnem to za jeden deň. Neboj, hneď to máš naspäť.
- No, keď si pohneš, tak
- Vedela som, že sa môžem na teba spoľahnúť. Ide ale o to, že nemám teraz veľa času, príde mi jedna študentka, nenahneváš sa, keď ťa poprosím, aby si mi ju priniesol?
- Domov?
- Veľmi ťa prosím, zachrániš ma.
- … No dobre.
- Teraz ale nechoď. Budem tu mať tú študentku. Príď asi tak o dve hodiny, dobre? Vyjde ti to?
- No dobre.
- Máš to u mňa Kmeťko.
- Počuj, hm, ja by som sa ťa vlastne chcel niečo opýtať. Nie som si istý, či takto po telefóne je to vhodné, ale
- Teraz nie, každú chvíľu príde. Spýtaš sa ma nabudúce, musím ísť. Ahoj a o dve hodiny ťa čakám.
- Ahoj.