reklama

Kroky hada

Poviedka o nezmieriteľnosti odchodu

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

 Kroky hada

 Kakao patrí za múku. Tú síce nikdy nepoužíva, takže zdanlivo nemá dôvod zaujímať popredné miesto, ale kakao vždy patrilo za múku. Ona stojí pri linke a robí si kávu. Z rádia sa rinú Zlaté melódie, on dúfa, že to nebude dlho trvať. Vytiahne mlieko z mikrovlnky, otvorí špajzu a natiahne sa za múku. Miesto je prázdne. „Zabudli ste kúpiť kakao.“ 

 Breza za oknom je poprečiarkovaná mrežami. Aby neukradli mamine zlato. Jednu zimu to tu vôbec nevyzeralo pekne. Okno vyvalené, skrine vyhádzané a tých pár kúskov zlata nazbieraných za dlhé roky, fuč. Nebolo to prvýkrát, čo ho niekto vzal. Ešte predtým, otčim pri rozvode. Zlato je veľmi nestabilné. Ale ešte vždy tam je. V malej hnedej škatuľke. Videl ju vtedy prázdnu. Bola taká malá, že tam určite nemohlo byť veľa dôvodov pre jej smútok. Ešte stále tam je, hoci už nepatrí nikomu. V rohu, schovaná pod spodným prádlom. Dva prstene, možno aj retiazka. „Nemala by si ju uložiť na nejaké iné miesto?“ „Dáme namontovať mreže“,  zatáča ju do trička a ukladá na spodok. „Takto vždy viem kde ho mám.“ Páli ho. Odkedy odišla, stále ho páli. Ako všetky veci v byte. Ale on ju nikdy neotvorí. Sú to iba jej veci. Sú to roky. A vážia veľa.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Meravo sa díva na župan visiaci na dverách do kúpeľne. Vpaľuje sa mu do mozgu. Ona je zrazu v ňom, chodí po byte s mokrými vlasmi a niečo mu hovorí. Otvára ústa, ale on nič nepočuje. Uhýba sa, keď prechádza okolo neho. „Si to naozaj ty?“, takmer plače. Slzy mu rozmazávajú obraz a už sa mu nedarí rozoznať jej postavu, hoci zreteľne cíti vôňu sprchového gélu. Vanilka. Ide do kúpeľne a vidí ho tam, ledva na spodku niečo je. Vždy tam bolo toľko.  

 Je zakliaty. Vie to, ale ani tak mu to nepomôže. To ten byt. Tie veci. Dýchajú až príliš hlasno. Počuje ich, keď leží bez spánku na posteli. Prehovárajú k nemu a opakujú všetko, čo kedy videl. Sú tak hlasné, až ho rozbolí hlava a potom vstane a díva sa z okna na prázdny svet. Mĺkve javiská pod pouličnými lampami, kde oranžové svetlo naznačuje východ alebo západ slnka, už ani nevie. Zadné sklá áut ho odrážajú do očí, ale neoslepujú. Nehýbu sa, tie wattové slnká. Niekedy takto prejdú veky, ktoré vyvrcholia v minúte ticha. Ticha, keď sa mu predsa podarí potlačiť myšlienky a v tomto triumfe, prinášajúcom slobodu, stojí za oknom ako pomník svojho vlastného víťazstva. Nie vždy to ide. Vtedy i on dýcha hlasno. Ten dych vychádza až morku kostí. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Miloval ju, miloval. A ona to vedela. Musela to… „Však si to vedela? … Však si to vedela?“ Bojuje s mysľou, ktorá mu dáva všetky možné odpovede. Nikdy jej to do očí nepovedal. Teda povedal, ešte ako dieťa, ale od istého času, odkedy dospel, …

 Naberá si polievku. Odštrbený kraj sa mu zarýva do prsta, ale je to jeho tanier a má ho rád. Ostal už len tento, glazúra poškrabaná, ruže tesne pod okrajom sa takmer nedajú rozoznať. Za tie roky ich z taniera vyjedol. Hore v skrinke, je kompletná sada nového riadu, ktorý niekde kúpila. Nikdy ho nevytiahla, kým používali starý. Zavše skrinku otvorí a díva sa na čisté biele taniere naukladané na seba a pripravené kedykoľvek poslúžiť. Lesknú sa, ako keď ich tam dávali, on plytké, ona hlboké. Stoja vedľa seba a odpočívajú. Čakajú na použitie. Odpočívajú na veky.  

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Poobede sedí v obývačke so zapnutým televízorom. José podvádza svoju ženu s Manuelou alebo s kým. Chvíľu sa díva na obrazovku akoby sa snažil pochopiť ľudí, vzdialených ďaleko od normálneho myslenia. Díva sa a vidí ju ako leží na posteli a prezerá časopis, zatiaľ čo ten muž sa k svojej žene vrátil. Nechá seriál bežať až dokonca. Vždy si k tomu zoberie i koláč a striedavo odkusuje, prevracia strany a dvíha oči k obrazovke, keď sa začnú hádať. „Teraz buď ticho, lebo nepočujem, čo hovoria.“ Mlčí a čaká, kým hádka skončí. Potom prepne na svoj program.

 Nemá dobrý deň. Znovu sa vracia stará známa, ktorú pozná už od študentských čias. Má podobu čierneho hada, ktorý sa priplazí a znemožní mu jasne myslieť. Vtedy si citlivo uvedomuje samého seba. Vlastne len obal, akúsi škrupinu s prázdnym priestorom vnútri. Je zovretý medzi dvoma priestormi, prenáramne ťažkými. Jeden zdnuka, druhý zvonka. Prázdnota a samota. Každá ho tlačí svojou váhou. Naliehavo sa hlásia o rečnícky pult a jedna cez druhú kričia v úžasnej harmónii. Vtedy sedí na vysokej stoličke uprostred izby, v samotnom centre toho navonok pokojného diania a díva sa von oknom. Nepozoruje, len sa díva. Občas ho otvorí, aby tlak v miestnosti nepresiahol únosnú hranicu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Nechce si priznať, že sa blíži depresia, no v každom prípade ide k veľkému šatníku v spálni. Chvíľu pred ním stojí a nechá sa ním biť. Jeho bielymi posuvnými dverami, odlomenou úchytkou, ale najmä predstavou toho, čo sa skrýva vnútri. Odsunie dvere a takmer nedýcha. Nie v úžase, to nie, len chce, aby sama k nemu prišla. A ona pomaly vystupuje z otvoru, presiaknutá do šiat, ktoré nosievala. Celého ho zahalí a opantá mu zmysly, že už nevníma nič iné. Zoberie pulóver z kôpky, priloží si ho na tvár, zhlboka sa nadýchne. Vtom ho uštipne jedovatý had. Musí rýchlo preč, otrávilo by ho to. Beží do kúpeľne, zoberie jej parfum a stláča spúšť, aby ju uvoľnil zo zajatia miznúcej spomienky. Veľmi sa toho bojí. Bojí sa, že jedného dňa už nebude vedieť komu ten parfum patrí, tie šaty, prstene, riad, on, kvety, záclony.

 Prekvapený nič necíti. Potrasie sprejom a zistí, že je prázdny.

 Umiera rýchlejšie než doteraz. Priloží vrchnák k nosu. „Už vyprcháva!“, volá v hrôze. Ide k jej posteli a položí vrchnák na ňu. Vidí ju ležať. Je ponorená tak hlboko, že ani nerozozná jej tvar. Iba jej tmavé vlasy ostávajú na vankúši. Na nočnom stolíku kvitne čínska ruža, ktorú pravidelne zalieva. Ohnivý kvet je otočený do okna, akoby sa chcel prepáliť von a ujsť odtiaľto. Otočí ho. Ten je pre ňu. Chvíľu zotrvá a potichu odrieka vety, ktoré nikto nepočuje.

 Osamelá postava stojí nad posteľou, tým jediným miestom odpočinku pre oboch. V ruke drží prázdnu nádobu od parfumu. Drží ju pevne, akoby ju vietor mohol z jeho ruky vytrhnúť a odniesť tak preč jedinú vec, ktorú od detstva mal.

 Keď v miestnosti zaznie „Dobrú noc!“, vracia sa do svojej izby.

Arpád Sasköi

Arpád Sasköi

Bloger 
  • Počet článkov:  23
  •  | 
  • Páči sa:  0x

rád sa dívam Zoznam autorových rubrík:  literatúraSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu